Učenie by bolo také lahké keby nebolo toho učenia

Učiť sa, učiť sa, učiť sa ako už nebohý Lenin hovoril. Učenie sa cudzích jazykov, resp. učenie sa všeobecne je ako obrovské nikdy nekončiace puzzle. Na začiatku keď pomali začínate s jazykom, je relatívne jednoduché nájsť mnohé hranaté kúsky - základy gramatiky poprípade základné slovesá. Čím ďalej avšak postupujete tým viac zisťujete, že už hranaté kúsky nemáte a puzzle sa stáva náročnejšie. Našťastie ešte stále vidíte početné rozdiele, rozličné tvary poprípade farby jednotlivých kúskov - rôzne časy v jazyku, ktoré je “ľahko” od seba odlíšiť. Každým ďaľším kúskom čo nájdete sa situácia avšak zhoršuje. Fraby sa začínajú strácať a dostávate sa k nenávidenej časti každého vášnivého skladateľa puzzlov - obloha. Ak pokračujeme v metafore s jazykom tak dostať svoje jazykové znalosti na úroveň niekoho, kto daný jazyk hovorí od svojho narodenia, je skoro nemožné a rovná sa skaldaniu čírej oblohy bez jediného oblaku a skoro rovnako tvarovanými dielami skladačky. Ak máte nešťastie tak Váš ratlík zjedol ešte aj niektoré kúsky a niektoré boli zas povysávané mamou, ktorá sa pri poslednej návšteve už neudržala a začala vysávať a umývať riady. Jazyk je tak náročná vec, ale počas dňa na to málokedy pomyslíme. Prečo i? Všetci okolo nás rozprávajú rovnakým jazykom ako my, a pokiaľ nie sme v zahraničí tak berieme ako samozrejmosť, že všetci rozprávame rovnako. V tejto súvislosti by som rád spomenul, prečo je také náročné pre samoukov naučiť sa jazyk dostatočne. Z toho čo sa naučia tak ako si to prečítame, sa zapamätáme 10%, ak si niečo vypočujeme, zapamätáme si 20%, ak niečo vidíme, zapamätáme si 30%, ak niečo vidíme a počujeme, zapamätáme si 50%, ak o niečom diskutujeme, zapamätáme si 70%, ak niečo zažijeme, tak si zapamätáme 80% a iba ak niečo osobne vysvetlíme tak si zapamätáme 90%. Z nasledovného vyplýva, namiesto navštevovania kurzu nemčiny, by sme sa mali stať učiteľom nemčiny !!